Ako motto k tejto úvahe sa núka výrok známeho českého herca Ivana Vyskočila, vyslovený na jednej z demonštrácií na Václaváku 2023; kde ocenil svoju aktívnu účasť na prevrate takto: »Nejraději bych si za to dal pár facek.« Kto z nás v živote neurobil chybu? Príčiny sú rôzne, neznalosť dôležitých súvislostí, malé životné skúseností, povrchnosť; ale chybovať môžeme aj od slabosti či od dobroty. Múdrosť a zrelosť človeka je v sile si to priznať. Poznanie je vždy cesta do kopca.
Hlúposť je nadčasový fenomén. Môže byť vrodená, ale aj získaná. A dnes vieme, že aj pestovaná. Mozaiku dotvára aj klasický výrok Jana Wericha: »Blbec starý byl jednou blbcem mladým.« Ale je tu aj iná hlúposť, ako pilier fungovania kapitalizmu, jeden z jeho atribútov. Vyjadriť sa dá aj matematicky ako množina zlomkov. V čitateli sú čísla a číslice, od výmyslu sveta, ale menovateľ je prostý a jednotný: korupcia. Výsledok sčítania? Náš dnešok, národ bez majetku, bez sociálnych istôt, takmer bez morálky. Rozvrat a úpadok ako cieľ.
Za čo bojovali na novembrových barikádach disidenti? Chceli viac slobody a demokracie, slobodné voľby, chceli vládu odborníkov (a nie komunistov), chceli viac kostolov, viac cestovania na (vysnívaný) Západ. Chceli slušnosť, lásku a pravdu len. Chceli do Európy. Chceli aj to, čo nikde na svete nie je. Dobre sa to počúvalo, dobre sa na to skandovalo. Lebo bolo dobre. O Sorošovi vedelo len zopár vyvolených, teda zaplatených.
Tí dole, na námestiach, ani len netušili akými skvelými bábkami na scéne Budúcnosti sa stali. Masám podsunuli nezabudnuteľné slovo: totalita. Žili ste v nej, a všetko bolo zlé. Vedeli, že sa to ujme. Lebo hlúposť nebolí. Pri plnom brušku, paradoxne, je aj ľahko stráviteľná. Démon, vystružlikaný v dielňach kapitálu, ožil. Šém bol vložený do každej hlúpej či naivnej hlavičky. Pomerne vzdelaný národ, s prevažujúcou slušnou a úctivou mládežou, so sociálnym systémom, akých bolo vo svete málo, sa postupne začal meniť na stádo. A tí, čo nestačili, končili ako bezdomovci, žobráci, feťáci, prostitútky; ohybnejší ako presstitúti. A bezpohlavní umelci.
Nad tým všetkým sa kriesila staronová trieda kapitálu. Právo je vôľa vládnucej triedy povýšená na zákon. Túto Marxovu a Engelsovu pravdu potvrdili aj nové pomery. Aby sa rozkrádanie národného majetku legalizovalo, upravili k tomu právne i morálne normy. Zlodej sa premenil na ctihodného privatizéra. Láska, pravda a slušnosť skončili na prahu chamtivosti a bezohľadnosti. Sloboda a demokracia dostali nový šat, pre koho? Tak by otázku formuloval istý Lenin. Národu to vysvetlili takmer s Komenského metodikou: škola hrou. Jedna strana, rozumej KSČ, je nesloboda a totalita, veľa strán, je veľa slobody a ešte viac demokracie. Len zatlieskať, a hlupáci aj zatlieskali; časom už len s jednou rukou. Pokiaľ Ježiš premenil vodu na víno, oni víno premenili na vodu, mútnu a nepitnú.
Sloboda aj demokracia sa nemeria počtom politických strán, ale tým a tak, v akých podmienkach človek žije. Ako má zabezpečené základné životné podmienky, od bývania, dostupnosti bezpečných a kvalitných potravín, od práce a jej zaplatenia; od dostupnosti vzdelania, zdravotnej starostlivosti (vtedy bezplatných), od toho, ako je postarané o chorých, starých a bezmocných. Ale aj aká je nadstavba: aké morálne (duchovné) hodnoty sú pilierom života jednotlivca a spoločnosti. Určite sem patrí aj sloboda slova, názorov, postojov, či sloboda pohybu. Nie bezbreho, bez zodpovednosti.
Toto všetko malo a má vždy aj vonkajší, medzinárodný kontext. Ani socialistická spoločnosť nejestvovala v abstraktných podmienkach. Aj tie limitovali, neraz aj determinovali, jej potenciál. My sme nemali koloniálne zdroje, ani tlačiareň na peniaze typu USD. A pomáhali sme celému rozvojovému svetu z chudoby a zaostalosti.
Každý spoločenský systém je formalizovaný v právnych, politických a etických normách. Tie sú odvodené od vlastníckych vzťahov k výrobným prostriedkom. Inak povedané, kto vlastní fabriky, pôdu, lesy, vodu (v kapitalizme aj pracovnú silu), ten tieto normy stanovuje. Socializmus, zaokrúhlene povedané, sa každé desaťročie humanizoval a demokratizoval, tak ako sa odpútaval od svojej kapitalistickej minulosti, a vytváral si svoju vlastnú základňu a nadstavbu. Zároveň nemohol byť lepší a dokonalejší, ako ľudia, ktorí ho budovali. Aj s takými, ktorí naň útočili a rozvracali ho. Najväčšia tragédia novembrového prevratu je v tom, že sme sa zriekli našej minulosti, v ktorej práca bola považovaná za základ jestvovania. A nie len v ére socializmu. Honba za mamonom sa stala najvyššou normou. Stala sa zmyslom bytia. V takto pomýlenom svete sa podsúvajú, najmä mládeži, ďalšie falošné hodnoty, aby ich nakoniec pohltili a zničili.
Pád berlínskeho múru bol oslavovaný a považovaný za symbol pádu socializmu. Bol to však začiatok pádu kapitalizmu. Ten si na náš úkor, na dobu určitú, vyriešil svoje problémy, aj tým, že zničil našu ekonomiku a obsadil naše trhy. Priestor na ďalšie vykorisťovanie, okrádanie a ohlupovanie sa uzavrel. A zmenšuje sa. Dolár ako zbraň hromadného ničenia končí, ešte kope a bombarduje, ale budúcnosť bude bez neho. Bez permanentných vojen, nekončiacich agresii, miliónov mŕtvych a nezmyselného zbrojenia. Éra imperializmu, jeho všeobecnej krízy, jeho zahnívania, parazitizmu a odumierania je naplnená. Otvorený je len jeho koniec: s vojnou? Čo robiť? Odpoveď nie je zložitá: odmietnuť Legendu o novembri 89. Žiadna revolúcia, ale politický prevrat, dlhodobo organizovaný a financovaný zo zahraničia, na čele s USA. Treba odmietnuť všetky jeho symboly, všetky jeho falošné hodnoty a ikony. A nie len tie, ktoré poskakovali na novembrových tribúnach. Poctivo sa vrátiť k našim tradičným hodnotám odvodeným z práce. Je nutná de-démonizacia socializmu. Bez jeho obnovy a renesancie, jeho všeľudského potenciálu, skončíme tam, kam nás naši triedni priatelia nasmerovali. Na pozitívnu zmenu dozrievajú aj vonkajšie podmienky, svet sa pomaly a isto bude bricsovať. Vzájomne výhodná spolupráca, solidarita, hľadanie mierových riešení, rešpektovanie druhého, jeho hodnôt a tradícií. Vzájomná úcta. Nie je táto cesta vhodná aj pre nás? Už aj preto, že z našej nedávnej minulosti vieme, že sa to dá. A vieme, že šťastie a život nikdy netrvajú tak dlho, ako by sme chceli.
