Tvrdenie z nadpisu, bohužiaľ, platilo dávno pred prezidentskými voľbami. Kauza ukončovania spolupráce so známymi celebritami pre ich politické postoje teda neznamená začiatok konca slobody slova na Slovensku. Akurát na ďalšom mieste demaskuje fakt, že kapitalizmus ≠ demokracia.
Seriál SPOZA RIEKY MORAVY
Keďže som sa od mlada aktívne angažoval ako radikálny ľavičiar, tak som si na svojich pôsobiskách prešiel mnohými peripetiami – od »koberčekov«, cez sankcie, bossing až po výpovede. Podstatnejšie je však to, že sa kvôli tomu na mňa obrátilo kvantum ľudí s ich podobnými príbehmi.
Dobré meno spoločnosti vs. politické slobody
Raz chcel niekto založiť odbory, inokedy dotyčný kandidoval za »nevhodnú stranu«. Alebo dotyčná na svojom (súkrom- nom) facebookovom profile len zdieľala príspevky od »kontroverznej osobnosti« a tak ďalej. Sú to desiatky príbehov ľudí, ktorí doplatili na to, že využili svoje politické slobody. V domnienke, že tak v demokratickej spoločnosti môže učiniť každý bez rozdielu.
Výsledok bol však vo všetkých príbehoch rovnaký: ukončenie (prípadne nepredĺženie) pracovného pomeru. Žiadny zamestná- vateľ neuviedol na papier, že problém bola podpora politickej strany, alebo vyjadrenie určitého postoja. To zostalo len v ústnej rovine. Z papiera ste sa väčšinou dozvedeli, že ste porušili pracovnú disciplínu – napríklad nedodržiavaním akéhosi etického kódexu spoločnosti, v ktorom je o. i. uvedené, že nebudete »poškodzovať dobré meno spoločnosti« (a to boli tie »sluš- nejšie« prístupy – väčšinou zo strany korporátov či štátnych, alebo samosprávnych inštitúcií. No vo výrobe sa s tým nepárali a zamestnancom povedali narovinu, že ak chcú demokraciu, tak majú ísť von zo závodu).
Či ste uplatnením svojich politických slobôd porušili dobré meno spoločnosti, je na polemiku. Alebo aj na súd. Svoj čas a úspory môžete v takejto situácii venovať dlhému súdnemu sporu s neistým výsledkom. Alebo snahe čo najrýchlejšie ukončiť obdobie neistoty a nájsť si novú prácu, pretože výpadok príjmovej časti vášho rozpočtu jeho výdavkovú časť neovplyvní. Ale je to na vás. Stále máte možnosť voľby.
Sila slobody sa ukazuje na najzraniteľnejších
V spore Végha, Rytmusa, Alagičovej a ďalších stojím na ich strane. Lebo uplatnením dvojitého metra týchto ľudí odsunuli na stranu nespravodlivo sankcionovaných.
Korčokovu kampaň podporilo kvantum celebrít, ktorí majú takisto zmluvy o reklamnej spolupráci. V ich prípade je však komunikácia politických postojov bezproblémová.
A v súvislosti so spomínaným dvojitým metrom je čarovná reakcia kaviarne, ktorá súkromným spoločnostiam pri postupe voči spomínaným celebritám nadšene tlieska. Títo progresívni pešiaci kapitálu svojou prostoduchosťou demaskujú selektívne chápanie slobody v ich podaní. Na druhej strane, ak by sa sloboda slova v spoločnosti mala lámať až na tom, či raper s plytkým hodnotovým rebríčkom a prostoduchý bitkár môžu bezproblémovo maximalizovať osobné zisky prepožičaním svojej tváre na propagáciu tovarov od výmyslu sveta, tak ďakujem pekne za takú slobodu – bude mi ukradnutá.
Sloboda by sa mala začínať už na spodku spoločenského rebríčka a mala by sa prejavovať v prvomrade tak, že budeme zakladať odbory na pracoviskách bez obáv z reakcie zamestnávateľa. Že budeme verejne prezentovať svoje politické postoje bez obáv z toho, že manažment na nás vytiahne etický kódex či firemnú kultúru.
Skutočná miera slobody v spoločnosti sa totiž nemeria možnosťami privilegovaných ľudí, ale naopak – rovnakou dostupnosťou práv ako pre silných, tak aj pre tých najzraniteľnejších. Čo sú v tomto prípade anonymní jednotlivci, ktorí sa nemôžu oprieť o enormnú ekonomickú stabilitu, náklonnosť médií či časti verejnosti.
Otázka, ktorú by táto kauza mala vyvolať, je či spoločnosť, v ktorej dostáva vôľa zamestnávateľa/vlastníka kapitálu pred- nosť pred politickými slobodami zamestnanca, je skutočne slobodná. Či takáto sloboda nie je len potemkinovskou kulisou zakrývajúcou nemilosrdný fakt nadradenosti ekonomickej moci nad ľudskými právami.
(Autor je předsedou hnutí Socialisti.sk a poradcem předsedy Vlády SR Roberta Fica.)
