Spoza rieky Moravy: Prečo by štát nemohol (opäť) vyrábať?

Kedysi patrili k vlajkovým lodiam svojich priemyselných odvetví, v poslednom období sme si však mohli prečítať už len ich epilóg. Tradičný priemysel na Slovensku celé dekády upadá. Náhrada zaň je však pochybná a nestabilná. Nedá sa s tým niečo robiť?

Počas minuloročnej volebnej kampane som s predstaviteľmi strany Smer absolvoval množstvo mítingov. Príhovory kolegov som po niekoľkých dňoch už poznal naspamäť. Posolstvo ich príhovoru zostávalo rovnaké. Je to logické, keďže publiká pred nami sa menili. Ja som sa však do svojich príhovorov snažil zakomponovať aj nejaký aktualizačný prvok – nehovoriť len o tom, že „v súčasnosti to u nás nefunguje“, ale ukázať, že to niekedy aj fungovalo. A veľmi dobre.

V Považskej Bystrici to boli strojárne (na snímku). V Topoľčanoch nábytkáreň, v Michalovciach keramika, v Nitre výroba plastov, v Humennom zase textilná výroba. A na moje prekvapenie na každú takúto zmienku ľudia veľmi dobre reagovali. V každej doline, v každom okrese bolo možné identifikovať dominantné priemyselné odvetvie spojené s konkrétnou značkou a závodom, ktoré sa postupom dekád stali súčasťou hrdosti miestnych obyvateľov na svoj región. No ktoré sa, bohužiaľ, nedožili dneška. Alebo dožili, no v stave klinickej smrti.

Tieto dožívajúce závody postupom času jeden po druhom ukončujú výrobu. O prácu prichádzajú »len« stovky ľudí. Časy, kedy autobusy zvážali do týchto závodov tisíce zamestnancov, sú už dávno minulosťou. Z gigantov socializmu sa stali trpaslíci kapitalizmu.

Textilky i strojári

Najnovšie to bola kysucká textilka DBI Čadca, ktorá nadväzovala na tradíciu Sloveny Čadca. Pred časom ukončila výrobu aj ďalšia textilka MIS Vranov, ktorá zase vznikla na troskách Slovenky. Začiatkom roku si výpovede prevzali aj trenčianski strojári z niekdajšej pýchy strojárstva TOS Trenčín. Nuž a mimoriadne bolestivým príbehom sú hlinikárne v Žiari nad Hronom. Ktorým sa v minulom roku viac oplatilo odstaviť všetky pece a predať vopred nakúpenú elektrinu.

Takýmito príkladmi by som mohol pokračovať ešte dlho. Ich miesto zaberali a zaberajú zahraniční investori. Tí však vo väčšine prípadov nemajú žiadnu väzbu na región, do ktorého prichádzajú. Ich motiváciou je zväčša kombinácia lacnej pracovnej sily, polohy, alebo štátneho stimulu v prípade, že polohou nejde o najlukratívnejší región.

Keď tieto faktory pominú, investor nemá žiadny problém obzerať sa po novej lokalite. Kde bude pracovná sila lacnejšia a kde dostane od domovského štátu nový stimul. A tak ako už mnohokrát – ľudia prichádzajú o prácu, vznikajú hladové doliny, no výroba pokračuje ďalej: v Rumunsku, Srbsku, Vietname. A Slovák, utrúc si ústa, premýšľa, kde sa mohol ešte viac uskromniť, aby dokázal poprieť základný pilier globalizovaného kapitalizmu. Až dospeje k záveru, že v jeho doline nemá budúcnosť a odchádza za lepším zárobkom. V lepšom prípade len do hlavného mesta, v horšom do zahraničia.

Čo s tým?

Štát podľa môjho názoru nie je v ekonomike dostatočne aktívnym hráčom. V podstate len spravuje pracovnú silu, ktorú sa snaží sprostredkovať zahraničným investorom. Lenže cieľom investora je zarobiť. Všetko ostatné je druhoradé. Vrátane rozvoja regiónu, zodpovednosti zaň a životné osudy jeho obyvateľov. Cieľom štátu nie je maximalizácia zisku, ale postaranie sa o svojich obyvateľov. Aj o tých v upadajúcich regiónoch. Z tohto dôvodu som presvedčený, že štát by mal konečne vytvárať vlastné výrobné kapacity. Čiastočne sa vrátiť k tomu, čo sme tu už mali v minulosti.

A smrť slávnych priemyselných značiek môže byť na to dobrou príležitosťou. Vezmime si napríklad spomínané textilky. Na východne či severe republiky si prácu s dôstojným ohodnotením nájdete len ťažko. Prečo by štát nemohol využiť, že tu zostali stovky šičiek bez práce a vybudovať tú štátnu textilku? Že by si takýto podnik musel nájsť odbyt? Áno, ale veď štát na to kapacity má. Zamestnáva niekoľko desaťtisícovú armádu štátnych zamestnancov – vojakov, policajtov, železničiarov, cestárov, poštárov, lesníkov, ktorí potrebujú oblečenie (niektorí dokonca aj obutie). A to oblečenie  momentálne štát nakupuje od súkromníkov, častokrát zahraničných. Ktorým musí zaplatiť nielen výrobné náklady, ale aj zisk. A prečo by štát zostal len pri výrobe oblečenia, keď môže vyrábať aj obuv, opravovať železničné vozne, zabezpečovať polygrafické služby či autobusovú dopravu s jej servisovaním?

V tomto momente prestávam premýšľať, prečo založiť štátny podnik, ale prečo takéto podniky ešte nezakladáme. Takýto model by posilnil našu sebestačnosť, stabilizoval by pracovné miesta v regiónoch a navyše by aj ušetril verejné financie.

Na druhej strane však hneď aj prichádzam na dôvod, prečo nerozvíjame štátnu výrobu – zistili by sme, že súkromné vlastníctvo (a tým pádom aj kapitalizmus ako systém) môže byť výhodné pre niekoľkých jednotlivcov, no nie pre zvyšok spoločnosti.

Artur BEKMATOV

(Autor je předsedou hnutí Socialisti.sk a poradcem předsedy Vlády SR Roberta Fica.)