Spoza rieky Moravy: Naše národy nerozdelia ani hranice, ani prostoduchosť politikov

od redakce

Politika Petra Fialu voči Slovensku ma na chvíľku vrátila do školských čias. Do obdobia, kedy sme často konali nezrelo, zbrklo, a kedy sme sa len učili byť dospelými.

V detstve som pre prácu rodičov viackrát menil školu. To dieťaťu neprospieva. Prirátajme si aj fakt, že som nepatril k fyzicky silným deťom a vyjde nám, že som bol vhodným cieľom šikany. Ale opak je pravdou. Vždy som sa dokázal v novom kolektíve adaptovať. A dobre vychádzať s každým.

Niekde zabrali spoločné záujmy, inde ochota či humor. A keď to v jednom prípade nešlo inak, tak som za »pokoj zbraniam« zaplatil občasnou intelektuálnou výpomocou počas testov.

Vypozoroval som, že chlapčenský svet sa v kontexte šikany delí do troch kategórií – ťažké váhy iniciujú šikanu, ľahké váhy sú jej terčom a zostáva stred, ktorý je viac-menej mimo. Len občas niekto zo stredu skĺzne dolu, alebo chce prejsť nahor.

Pri Fialových excesoch som si spomenul na spolužiaka zo stredu, ktorý chcel medzi ťažké váhy. Samozrejme, v snahe zapadnúť medzi ne si na mušku bral len ľahké váhy.

Raz mal jeden spolužiak z ľahkej váhy deň-blbec. »Tešil« sa pozornosti ťažkých váh. Nie fyzickej, ale zosmiešňovaniu, hecovaniu, deptaniu. Ešte aj učiteľka dejepisu ho vyzvŕtala tak, že nevedel čí je. Ku koncu dňa sa chalanom minula »munícia« a prišla na scénu váha stredná s novou spŕškou verbálneho deptania: Prečo sa neučíš, budeš blbec, si nanič, vzchop sa… a podobne. Už som to nemohol počúvať. Smerom k našej strednej váhe som utrúsil pár poznámok v zmysle, nech počúva, čo hovorí. On a jeho kumpáni majú učenie sa na háku a ešte sa tým aj vystatujú. Ťažké váhy sa začali uškŕňať.

Nezabudnem na pohľad dotyčného trvajúci len pár sekúnd, v ktorom sa miesili zlosť, neistota, zahanbenie, zaskočenie a uvedomenie si iracionálnosti vlastného konania.

Myslím, že ak by sme mali možnosť takto konfrontovať aj profesora Fialu, zostal by rovnako zaskočený ako onen žiak druhého stupňa ZŠ s ambíciou zaradiť sa do skupinky fyzicky najzdatnejších.

V osobe Fialu sa Česko takisto odvažuje »vyskakovať« len do (z jeho pohľadu) mladšieho a slabšieho. A rovnako iracionálne. Pretože principiálnosť a hodnoty českej vlády, z ktorej pramení kritika suverénnej zahraničnej politiky SR, sú v zlomku sekundy fuč, keď sa bavíme o ťažkých váhach svetovej či európskej politiky.

Napríklad o USA, ktoré jednajú s Lavrovom.

Alebo o spojencovi z NATO Turecku, ktoré s Ruskom udržiava čulé diplomatické styky.

Alebo o Poľsku, ktoré má v kontexte vojny na Ukrajine rovnako plné zuby fanatického optimizmu.

Alebo o Vatikáne, kde ústami pápeža otvorene volajú po prímerí a sadnutí za rokovací stôl.

Alebo o Izraeli, ktorý masakruje civilistov v Gaze omnoho bezohľadnejšie a masovejšie ako Rusi na Ukrajine.

Na Slovensku si uvedomujeme, že Česko nie je len Petr Fiala. A verím, že aj na druhom brehu Moravy si uvedomujete, že Slovensko nie je len Michal Šimečka či Ivan Korčok.

V kontexte tejto kauzičky si treba mali uvedomiť, že Česko a Slovensko nie sú politici, ale hlavne bežní ľudia. Naše nadštandardné vzťahy v súčasnosti oveľa viac ako na politikoch stoja na tisíckach zmiešaných rodín, na drobných dedinských kultúrnych súboroch, mládežníckych športových kluboch, samosprávach, univerzitách, či spoločenských organizáciách ako Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZPB) s ČSBS, ktoré udržujú vrelé družobné styky.

Naše dobré vzťahy preto vydržali vznik hraníc a vydržia aj prostoduchosť politikov. Pretože politici sa striedajú, no bežní ľudia zostávajú.

Artur BEKMATOV

(Autor je poradce předsedy vlády SR Roberta Fica.)

Přečtěte si další články

Nasepravda.cz 2023. Všechna práva vyhrazena. Vydavatel: Futura, a.s.