Rozhovor s předsedou slovenské strany Socialisti.sk Arturem Bekmatovem
Levicově orientovaným lidem, kteří sledují politické dění i na Slovensku, vás není třeba představovat. Přesto vás poprosím, abyste se pro ty ostatní představil. Jak jste se angažoval před vstupem do strany, kterou teď vedete?
Riadim sa presvedčením, že ak sa mi niečo nepáči, tak nemám čakať na to, že niekto príde a zmení to, ale mám sa sám chopiť iniciatívy. Preto som sa začal politicky angažovať v už mladom veku. Keďže sú mi blízke hodnoty sociálne spravodlivej spoločnosti a mierovej spolupráce medzi národmi, začal som sympatizovať s radikálnou ľavicou a začal spolupracovať s Komunistickou stranou Slovenska (KSS).
V roku 2003 – keď som mal 13 rokov – som zbieral podpisy za vypísanie referenda o vstupe SR do NATO. To bolo moje prvé zapojenie sa do politickej činnosti. Vstúpil som do Socialistického zväzu mladých (SZM), neskôr do KSS. Keď SZM zanikol, vybudoval som novú mládežnícku organizáciu – Front ľavicovej mládeže. Počas celého obdobia som sa snažil v strane vytvoriť priestor pre mladých, ktorí by dali strane nový impulz a priblížili by hodnoty radikálnej ľavice aj mladším voličom.
Co vás pak odvedlo k Socialistům?
Spolu s ostatnými mladými sme zostali nemilo prekvapení, keď sa pred prezidentskými voľbami v roku 2019 vnútrostranícka diskusia reálne zaoberala témou, či podporiť konzervatívneho populistu Štefana Harabína, alebo autentického antikapitalistu Eduarda Chmelára. Dôvodov, pre ktoré sa naše rozčarovanie z KSS znásobovalo, bolo samozrejme viac, ale túto tému nechcem rozvádzať.
Napriek nízkonákladovej kampani dosiahol Chmelár sympatický výsledok a tento potenciál sa po prezidentských voľbách rozhodol pretaviť do vybudovania autentického antikapitalistického hnutia Socialisti.sk. Spolu s ďalšími mladými z Frontu ľavicovej mládeže sme sa mu rozhodli pomôcť so zakladaním tohto hnutia.
Voľby nedopadli podľa našich predstáv a Edo Chmelár odstúpil z pozície predsedu hnutia, čo hodnotím ako dospelé gesto v nedospelej slovenskej politike, pretože tu sa strany rodia a zomierajú s ich predsedami. Na najbližšom sneme v roku 2020 som bol zvolený za nového predsedu hnutia a za svoju prvoradú úlohu som považoval stabilizáciu Socialisti.sk – personálnu, finančnú aj politickú.
To se vám daří?
Ľavica na Slovensku je v horšom stave ako po roku 1989. Nestranícka ľavica, ako napríklad občianske združenia, nadácie, či think-tanky, funguje vo veľmi skromných podmienkach a len vďaka nadšeniu niekoľkých jednotlivcov. Relevantné ľavicové médium na Slovensku prakticky nemáme. A stranícke subjekty – myslím tým autenticky ľavicové, nie oligarchické projekty – len prežívajú.
Preto úlohu Socialistov vidím nielen v ukotvení straníckeho subjektu na politickej scéne, ale takisto aj v oživení nestraníckej ľavice. Preto kladieme dôraz na spoluprácu s občianskymi združeniami, odbormi či rôznymi dobrovoľníckymi iniciatívami.
Takmer tri roky od môjho zvolenia do čela Socialisti.sk môžem povedať, že sa nám darí síce skromne, no stabilne fungovať bez toho, aby sme boli závislí od oligarchov.
Čo sa týka členskej základne, tak v uplynulom období sme sa zamerali najmä na budovanie kvalitného personálneho základu v každom kraji. V drvivej väčšine totiž noví členovia prichádzajú bez elementárnych zručností politickej práce – nevedia, ako pripraviť verejné zhromaždenie, ako pripraviť politické texty, ako nadväzovať kontakty – napríklad s odborovou organizáciou na konkrétnom pracovisku, nevedia, ako viesť kolektív. Dá sa povedať, že vo väčšine prípadov len inštinktívne cítia, že s týmto systémom niečo nie je v poriadku a chcú to zmeniť.
A postupne sa nám darí napĺňať aj tretiu úlohu – politickú stabilizáciu. Boli sme súčasťou viacerých opozičných aktivít, ako napríklad petícia za predčasné voľby či odpor voči obrannej dohode s USA. Ďalej sa nám darí zjednocovať radikálnu ľavicu a postupne si budujeme kontakty s pracujúcimi na konkrétnych pracoviskách. Čo považujem za dôležité, je fakt, že to nijako neovplyvnilo naše politické smerovanie, ktorým stále zostáva demokratický socializmus.
Před několika týdny se začalo mluvit o vzniku slovenského opozičního bloku. Jste v něm vy, ale také strany, které se dosud k levici nehlásily. Slovenská národní strana byla vždy označována spíše za krajní pravici. Nepošpiníte se tím?
SNS by som ku krajnej pravici nezaraďoval. Máme tu strany či politikov, ktorí sú ideologicky na kraji politického spektra ďaleko viac ako SNS. Dovolím si tvrdiť, že z národne orientovaných subjektov je SNS možno najumiernenejšia. A nie sme súčasťou opozičného bloku, zúčastnili sme sa prvého kola nezáväzného rokovaní.
V hnutí Socialisti.sk sme sa zhodli na tom, že v momentálnej etape bude efektívnejšie, ak sa sústredíme na spájanie ľavicových subjektov. V minulom roku sme sa spojili so stranou Vzdor-strana práce a v tomto období rokujeme aj so slovenskou pobočkou Diem 25 o spoločnom postupe do volieb.
Podľa mojich informácií súčasťou rokovaní o formovaní opozičného bloku zostala KSS, ktorá sa nedávno nechala počuť, že je pripravená hájiť kresťanské hodnoty.
Také na Slovensku probíhají protesty proti válce na Ukrajině, kterých se socialisti.sk aktivně účastní. Jsou i u vás odpůrci války často označováni za pátou kolonu Putina?
Vývoj na Slovensku speje k tomu, že za piatu kolónu Putina je označovaný v podstate každý, kto nepropaguje oficiálnu propagandu. Ak voláte po mieri, ste Putinov prívrženec. Ak voláte po diplomacii, ste Putinov prívrženec, ak kladiete oprávnené otázky o efektivite protiruských sankcií či dodávkach zbraní, ste Putinov prívrženec.
Snažíme sa tejto absurdnej atmosfére čeliť racionálnou argumentáciou. Hneď v prvý deň ruskej invázie na Ukrajinu sme ju odsúdili a upozornili sme na to, že pre naše hnutie je kľúčové dodržiavanie medzinárodného práva všetkými štátmi. Tu musím zdôrazniť, že počas prvých týždňov invázie bola atmosféra v slovenskej spoločnosti doslova šialená, ale s postupom času sa značná časť verejnosti vracia k zdravému úsudku.
Nedávno jsem viděl vaši fotografii s transparentem: Ani 1 človeka ze závodu, ani 1 euro z výplaty. To je evidentně inspirované Velkou mosteckou stávkou z prvorepublikového Československa (Ani muže ze závodu – ani haléře ze mzdy!). O co přesně jde?
Na pracoviskách, kde máme členov, alebo sympatizantov, si budujeme aj tzv. robotnícke bunky, ktoré sú pre nás zdrojom informácií o pomeroch na tom ktorom pracovisku. Na prelome rokov som takýmto spôsobom dostal informáciu o problémoch v závode Booster Precision Components v Beluši. Je to nemecká strojárska spoločnosť a v tom období chceli časť kmeňových zamestnancov nahradiť agentúrnymi. Jednanie tamojšieho managementu bolo voči zamestnancom vyslovene chrapúnske – odmietali komunikovať so zamestnancami aj s odbormi. Veci sa začali hýbať po tom, ako sme na tento problém upozornili. Situáciu sa podarilo vyriešiť k spokojnosti zamestnancov, ale management sa začal mstiť predsedovi miestnych odborov Milošovi Kapušovi, ktorý počas celého obdobia obetavo háji záujmy zamestnancov.
V posledných týždňoch sa situácia nesmierne vyhrotila. Kapuš čelil niekoľko mesiacov šikane a management ho chce prepustiť. Zamestnanci sú zastrašovaní – nesmú sa na pracovisku medzi sebou dokonca ani rozprávať. Vyjednávanie o novej kolektívnej zmluve sa zvrhlo na očierňovanie predsedu odborov a návrh na zvýšenie miezd zo strany managementu je taký smiešny, že v reálnych číslach by vzhľadom k inflácii znamenal, že zamestnanci by zarobili menej ako minulý rok.
Najväčšie pobúrenie však vyvolala snaha prepustiť predsedu miestnej odborovej organizácie. Ak by sa to managementu podarilo, tak by to bol nebezpečný precedens, ktorý by darebáckym managementom slúžil ako návod, ako sa zbaviť nepohodlných odborárov. Preto hovorím, že v Beluši sa rozhoduje o budúcnosti odborov na celom Slovensku. A preto sme aktívne podporili protestné aktivity odborov. Sme odhodlaní podporiť zamestnancov v BPC Beluša, aby nestratili svojho odborového predáka a ani dôstojné ohodnotenie, ktoré im za ich prácu prináleží.
Vy sám jste člen odborů?
Keď som pracoval vo verejnej správe, tak som, samozrejme, bol. Členstvo v odboroch mi pomohlo, pretože po čase začali zo strany zamestnávateľa na moju osobu tlaky kvôli mojim politickým aktivitám. Tie viedli k tomu, že som na jeseň v zamestnaní skončil, a tým pádom aj moje členstvo v odboroch.
Preto sa v súčasnom období snažím odborom pomáhať inými spôsobmi – medializáciou ich problémov so zamestnávateľmi či vysvetľovaním verejnosti, prečo je dôležité sa organizovať na pracovisku, a v neposlednom rade aj činnosťou hnutia ako takého.
Koho v ČR považujete za nejbližší partnery, s kým jste nejčastěji v kontaktu?
V Česku spolupracujeme s dvomi subjektami – s Komunistickou stranou Čiech a Moravy a so stranou Levice. Obidva subjekty sú nám nápomocné v našom úsilí stať sa plnohodnotným členom Strany európskej ľavice, za čo im patrí naša vďaka. Ale vidím priestor aj na ďalšie prehlbovanie spolupráce.
Čelíme v zásade rovnakým výzvam, tak prečo nespojiť sily a vzájomne si nepomáhať v tom, ako čeliť militaristickej propagande, okliešťovaniu slobody prejavu či prioritizácie zbrojenia na úkor sociálnej stability obyvateľstva?
Mluvili jsme o protiválečném hnutí, ale také o odborech a bojích za lepší podmínky pracujících. Jsou ještě někde jinde socialisti.sk aktivní?
Našim tretím pilierom po solidarite a mieri je ekológia. Ochranu životného prostredia považujeme za kľúčovú pre udržanie stability na Zemi a pre ochránenie životného prostredia zase považujeme za nevyhnutnú zmenu ekonomického systému. V enviro oblasti sa nielen zapájame do rôznych dobrovoľníckych aktivít, ale takisto pracujeme aj s dôležitými témami. Ako príklad uvediem využívanie geotermálnej energie. Slovensko má nemalé zásoby termálnej vody, z ktorej by mohlo vykurovať celé mestá a vo vybraných lokalitách dokonca vyrábať elektrickú energiu. Čistejšie, lacnejšie, a navyše by to posilnilo energetickú sebestačnosť Slovenska.
A na tomto mieste musím spomenúť ešte jednu problematiku, ktorá je pre Socialisti.sk veľmi podstatná – vyľudňovanie regiónov. Pri práci v teréne sa zameriavame najmä na tzv. hladové doliny na východnom a strednom Slovensku. Kedysi to boli prosperujúce lokality s rozvinutým priemyslom (napr. sklársky v Novohrade, strojársky na Spiši, baníctvo na Gemeri), poľnohospodárstvom (Zemplín, juh stredného Slovenska) alebo službami (kúpeľníctvo na východnom a strednom Slovensku). Dnes v týchto regiónoch nájdete len rozpadnuté fabriky, spustnuté kúpele a obce, v ktorých nefunguje už ani len krčma. Kto mohol, odišiel, kto nemohol, tak tu dožíva. Avšak v týchto regiónoch je stále obrovský potenciál, ktorý je možné opätovne naštartovať. A práve to je našou ambíciou – vrátiť život do regiónov.
Co kromě hrozby rozšíření válečného konfliktu považujete za nejpalčivější současné problémy pracujících, studentů, seniorů…
Stratu ekonomickej stability a sociálnych istôt. Covid a následne vojna na Ukrajine poslúžili politikom na Slovensku na to, aby ospravedlnili totálnu rezignáciu na riešenie každodenných problémov bežných ľudí. Na Slovensku sa množia prepúšťania, krachujú fabriky, ľudia míňajú svoje úspory, aby prežili, inflácia a nárast cien stenčili naše mzdy až tak, že sme sa ocitli na chvoste Európy, ale nič z toho súčasná vláda efektívne nerieši.
Miesto toho nám podhadzujú zástupné problémy na odpútanie pozornosti. Problémy, ktoré rozhádajú rodičov s deťmi, susedov v bytovke, pracujúcich z jednej linky. To má za následok to, že posledné týždne síce s obdivom vzhliadame k štrajkujúcim Francúzom, ktorí heroicky vzdorujú snahám prezidenta Macrona o zvýšenie veku odchodu do dôchodku, no keď sa u nás v októbri schválila dôchodková reforma, ktorá znamená, že naše deti pôjdu do penzie takmer v 70ke, tak prešla bez slovka nesúhlasu zo strany verejnosti.
Preto hovorím, že sa musíme vymaniť zo sporov, ktoré vyvolávajú zástupné problémy, a musíme sa zamerať na problémy, ktoré máme rovnaké. A učiť sa bojovať za ich vyriešenie súdržnosťou a solidaritou.